Slávnostná reč pri odovzdaní Ceny P. O. Hviezdoslava za rok 2021

Ďakujem Vám. Ďakujem všetkým, ktorí povedali milé slová. Toľko milých slov! – človek by prestal byť skromným, čo údajne som. – Som si vedomý, ako je paradoxné a ironické, že preberám túto cenu hlavne za preklad Hviezdoslavových Krvavých sonetov, v čase, keď myšlienky, aké vyjadril Hviezdoslav, nemajú váhu. Včera som sa cítil melancholicky, zdalo sa mi, že nič nedokážem povedať, že mám len všetkým poďakovať a rýchlo ísť preč. No predsa poviem pár slov.

Len ak človek žije dosť dlho, je pravdepodobné, že nejaká vojna si ho nájde. Hoci by sa sám nenachádzal priamo na bojisku, zažije vojnovú atmosféru. Druhý raz prežívam túto skúsenosť. 

Prvý raz, to bolo už dávno v Írsku. Tri dni mi ostanú vždy v pamäti, tri dni na prelome januára a februára roku 1972. Tridsiateho januára 1972 vojaci Britskej armády zavraždili 13 ľudí v protestnom pochode v severoírskom meste Derry, či Londonderry. Obeťami boli ľudia írskej národnosti, ktorí protestovali proti diskriminácii a všeobecnému dešpektu a poníženiu. Bý-val som vtedy v Dubline. Vládla tam atmosféra vysokého napätia. Protesty pred britským veľvyslanectvom trvali nepretržite tri dni. Na tretí deň ambasádu vypálili, bola zničená, kým obrovský dav skandoval heslá a radoval sa.

Panovala nálada, že teraz máme tlačiť, práve teraz máme tlačiť čo najviac, aby Briti zo severného Írska nadobro odišli a krajina sa mohla zjednotiť. Že na to máme aktívne alebo aspoň pasívne podporiť Írsku republikánsku armádu, ktorá za to bojovala. Ja som patril k menšine, ktorá bola presvedčená, že takýto postup nemôže byť úspešný, že výsledok bude nejaká strašná občianska vojna. Probritská väčšina v severnom Írsku mala totiž dosť síl a odhodlania na to, aby veľké územie udržala pod svojou kontrolou. Takže bol pre nás nutný iný postup politického kompromisu. Názory, aké som zastával ja, sa po rokoch stali módnymi, vlastne konvenčnými, prispievali k naozajstnému riešeniu zložitého írskeho problému. Ale vo vtedajšej atmosfére to boli disidentské názory, často považované za názory zradcu, názory Quislinga. Nie je to príjemné, byť zradcom, byť Quislingom. Aj Hviezdoslav to dobre poznal. Škoda, že nemohol svoje Krvavé sonety vydať už v roku 1914, keď ich napísal – pretože iste by vtedy boli považované za hlas zradcu. Napriek tomu, že nebol zradca, že to odmietol a vyslovene na to reaguje. V sonete číslo 29 píše: Som patriota, bars som Slavian pritom! A na konci toho sonetu: Som v srdci zladil svätý dvojný cit.

Preto v terajšej atmosfére, keď celá Európa už naskočila, aspoň polovičato, do vojny a keď už len môžem dúfať, že Slovákom stačilo pomaľovanie pamiatky na Slavíne a že nemusia k tomu ešte aj vypáliť ruskú ambasádu – aj teraz môže byť nepohodlné mať iné názory, než sú len tie konvenčné. Ak mám k tomu ešte niečo povedať, poviem len jedno: dobré by bolo ne-zúžiť priestor slobodného prejavu. Pretože práve tie dnes disidentské názory môžu byť cenné. Neskromne môžem konštatovať, že oné nekonvenčné názory, ktoré som sám zastával pred päťdesiatimi rokmi, a aj názory iných ľudí ako ja, boli pre Írsko cenné. Aj tu a teraz je možné, že menšinové názory by mali svoju nepredvídateľnú cenu.

Na záver dodám kus básne: nejaký Riman, neviem ktorý, raz povedal, že inter arma silent musae, „na bojisku múzy mlčia“. 

Je to tak, Hviezdoslavove slová teraz nemajú váhu. Ani slová filozofov – kto potrebuje filozofovanie v čase vojny? A predsa uvediem myšlienku jedného filozofa, Martina Heideggera, ktorý raz povedal: „Bolo by bývalo lepšie, keby za posledné tri storočia Európa menej konala a viac myslela“.

Odporúčam myslieť. Aj keď sa všetko deje tak rýchlo, že otázne môže byť, či vôbec bude na myšlienky čas. Ale nech myslíme, kým môžeme.

Ak som trochu odbočil od témy, prepáčte mi to. Ďakujem vám všetkým a prajem všetko dobré.

foto: Ľubica Suballyová