Literárnu prácu Johna Minahana už dlhšie obdobie sledujem so sympatiou a uznaním

Dámy a páni, milí priatelia,

Literárnu prácu Johna Minahana už dlhšie obdobie sledujem so sympatiou a uznaním. Ako prekladateľ slovenskej poézie a prózy a esejista obohacuje slovenský literárny kontext o nové rozmery. Osobitne ho zaujala básnická tvorba Laca Novomeského a Hviezdoslavov cyklus Krvavé sonety. S neobyčajnou vehemenciou sa za poéziu týchto autorov zasadil aj ako esejista. 

Minahanov preklad Hviezdoslavových Krvavých sonetov vyšiel roku 2018 v Literárnom informačnom centre. Jeho úvodná esej k prekladu bola v skrátenej a upravenej forme uverejnená aj v prílohe denníka Pravda. V tom istom denníku vyšiel ešte predtým pod názvom Piesne krutých čias rozhovor s Johnom Minahanom. V Knižnej revue prekladateľ uverejnil svoj komentár k 3. sonetu. Nakoniec v zborníku Studia Academica Slovaca z roku 2019 vyšla jeho stať Moderný, nie módny: Hviezdoslav 1909 – 1914, ktorá je komplexnejším pohľadom na Hviezdoslavovo dielo, jeho význam i slovenskú recepciu. 

Minahane vyzdvihuje básnikov protivojnový postoj, odlišný od postoja viacerých európskych básnikov vrátane popredných, ktorí sa na začiatku prvej svetovej vojny dali strhnúť militantnou vojnovou propagandou a hystériou. Minahane napísal, že nič podobné ako u Hviezdoslava „sa nenájde v anglickej, francúzskej alebo nemeckej poézii z obdobia prvej svetovej vojny“. Ako uvádza a ako dosvedčujú niektoré verše cyklu, na militantné básne niektorých európskych autorov slovenský básnik polemicky reagoval. Minahane Hviezdoslava charakterizoval „ako veľkého básnika prvej svetovej vojny“ a „veľkého vojnového básnika“. Krvavé sonety označil za „najsilnejší básnický hlas, ktorý volal proti vojne hneď v jej začiatkoch“. 

Minahanov preklad zaznamenal a zaznamenáva rezonanciu, ktorá má rozličné podoby. 

Niekoľko slov je nevyhnutné povedať o Minahanovej prekladovej metóde. Prekladateľ disponuje nielen jazykovou kompetenciou, ale aj básnickou a literárnovednou. Vnímam ho ako prekladového básnika. 

Podobne ako najlepší slovenskí prekladatelia poézie v prekladoch neobchádza zvukové tvarovanie básne. V úvahe o preklade poézie v zborníku Poetika poézie a jej prekladu z roku 2018 manifestuje, že neprijíma preklad metrickej poézie voľným veršom alebo prózou s rezignáciou na rytmickú, rýmovú a eufonickú výstavbu básne. V spojitosti s tým píše: „Rýmy, strofické štruktúry, pravidelné metrum, to nie sú len ozdoby. Práve naopak, súvisia s postupom konkrétneho básnika k danej básni a k poézii vôbec. Básnik tohto typu vedome zachováva staré spojenie básne s hudbou. Verí v harmóniu. Možno sa dá povedať, že stále akýmsi spôsobom uctieva ,harmóniu sférʻ…“ Prekladateľ pritom odmieta mechanický prístup k transponovaniu rytmu a iných zvukových indikátorov básne. S dešpektom sa v tejto súvislosti vyjadruje o „mechanickom anglickom básnictve 18. storočia“. Minahane je teda stúpencom adekvátneho prekladu aj na úrovni zvukového tvarovania básne, predpokladajúceho veľkú mieru prekladateľského nasadenia a tvorivosti. 

Voľnejší prekladový prístup Minahane zvolil vo svojej konkretizácii Hviezdoslavovho cyklu v tom, že petrarkovský sonet okrem prvého a posledného pretransformoval na shakespearovský, čo prinieslo redukciu rýmov a malo aj kompozičné dôsledky. Túto transformáciu zdôvodňuje povahou angličtiny a anglickej poézie.

Pokiaľ ide o Hviezdoslavov jazyk, o lexiku, morfológiu a syntax, Minahane ich vo svojom preklade modernizuje. Postupuje podobne ako niektorí iní prekladatelia Hviezdoslavových Krvavých sonetov, napríklad ukrajinský básnik Dmytro Pavlyčko, mimochodom, tiež nositeľ Ceny P. O. Hviezdoslava. Jazyková revitalizačná modernizácia prispieva k väčšej prijímateľskej prístupnosti prekladu. Minahane, ktorý pozná európsku poéziu nielen v jej synchrónnych, ale aj diachrónnych podobách, sa k Hviezdoslavovmu singulárnemu zložitému jazyku správa veľmi tolerantne. Na druhej strane sa v záujme lexikálnej presnosti prekladu prehŕňal v rozličných slovenských vydaniach Krvavých sonetov, až napokon objavil vydanie z roku 1952, ktoré obsahuje korektnú textovú edíciu cyklu obohatenú o faksimile rukopisu a relatívne bohatý slovníček menej známych výrazov. Po niektorých výrazoch, ktorých význam bol nejasný, pátral aj sám prekladateľ a v tomto smere dokonca prišiel s objavom, konkrétne keď pomenovanie trojna významovo identifikoval ako trlica. 

John Minahane rovnako ako Vladimír Petrík v doslove k zborníku Hviezdoslav v interpretáciách z roku 2009, ktorým sa odštartoval nový zvnútornený interpretačný záujem o Hviezdoslava, pokladá tohto tvorcu za moderného básnika. Modernosť írsky prekladateľ a esejista nachádza v myšlienkovej rovine Krvavých sonetov, ale aj v ich tvarovaní. 

Problematika, ktorú Hviezdoslav nastoľuje, je podľa Minahana dôležitou problematikou 20. storočia i posledných rokov. Minahane pritom píše veľmi otvorene, nič nezastiera, hovorí napríklad o bombardovaní miest a o neistote, či sa to nebude diať znova. Hviezdoslavove verše sú podľa neho „minimálne v zmysle obsahu… viac ako moderné. Keby boli ešte o niečo modernejšie, boli by neznesiteľné“.

Pokiaľ ide o moderné prvky na výrazovej rovine, Minahane napísal: „Hviezdoslav má v perspektíve, nálade a metrickom rytme mnohé náhle obraty, prechádza od rozprávania k priamemu oslovovaniu, od výbuchov nepriamej reči k priamej reči, k prívalom otázok, rozhorčených výkrikov, strohých apelov alebo vložených komentárov…“ Potom uvádza, že „tento moderný básnik nezapadá do aktuálnej módy či už v jeho, alebo v našich časoch“, a vyzdvihuje „duchovný odstup“ v jeho poézii. Odmieta ľahkovážne kritické koncepty jeho tvorby. 

V dnešných dňoch, v čase invázie Ruskej federácie na Ukrajinu, nadobúdajú Hviezdoslavove Krvavé sonety novú tragickú aktuálnosť. Ak čítame Hviezdoslavov verš „Ó, vráť sa skoro, mieru milený!“, nevnímame ho ako rétorické gesto, ale ako niečo, čo sa nás bezprostredne dotýka. Novú aktuálnosť nadobúda aj 28. sonet Hviezdoslavovho cyklu, kde básnik polemizuje s Puškinom, podľa ktorého sa bystré potoky slovanských národov majú zliať s ruským morom. 

Minahanov preklad a interpretácia Krvavých sonetov obohatili spomínaný recepčný intímnejší kontakt s Hviezdoslavovou lyrikou v knihe Hviezdoslav v interpretáciách o nové, nemenej aktuálne tematické dimenzie.

Ak som spomínal, že Minahane zapája do prekladového procesu a svojej esejistickej reflexie literárnovednú kompetenciu, pričom by som vyzdvihol jej poetologickú zložku, potvrdzuje to aj v prekladoch slovenských literárnovedných textov do angličtiny. Mám na mysli jeho profesionálne preklady resumé k viacerým monografiám o poézii.

Minahanov preklad úvodného pasusu dlhej básne Sama Bohdana Hroboňa Prosbopej slovenského chorľavca žobráka z roku 2020 priniesol novú polohu jeho prekladovej poézie. Pozoruhodne sa tu vyrovnal s osobitou hroboňovskou problematikou významného úryvku, so slovenským romantickým sylabickým rytmom, rýmom, s polymetriou a žánrovou synkretickosťou. Tieto poetologické znaky sú charakteristické aj pre poéziu Janka Kráľa, z ktorej prekladový výber práve pripravuje. Vzbudzuje v nás nemalé očakávania.