Rozstrieľaná slovanská vzájomnosť

Takýto je koniec panslavizmu, mýtu o všeslovanskej vzájomnosti, za ktorou sa v posledných storočiach skrýval panslavistický sen o ruskej nadvláde nad svetom.

Autor je literárny vedec

1

Ruská trestná výprava „na podporu bratskej jednoty Rusov a Ukrajincov“ je v skutočnosti dobyvačnou, vyhladzovacou ruskou vojnou, ktorá nemá príkrym rozporom medzi slovami a činmi v Európe 21. storočia obdoby. Jej cieľom je masové vyvražďovanie, zrovnanie Ukrajiny so zemou, zničenie ukrajinského teritória, zotročenie ukrajinského národa. Takto vyzerá v skutočnosti podľa ruských politických, intelektuálnych a cirkevných elít a vojenských autorít russkij mir, mier na spôsob ruského sveta.

2

Takýto je koniec panslavizmu, mýtu o všeslovanskej vzájomnosti, za ktorou sa v posledných storočiach skrýval panslavistický sen o ruskej nadvláde nad svetom.

Existuje všeslovanská a slovanská vzájomnosť. Nie sú jedným a tým istým, a môžu byť aj celkom odlišné. Slovné spojenie „slovanská vzájomnosť“ je dieťaťom konca 18. storočia a doby Kataríny Veľkej. Za jej vlády sa stalo Rusko eurázijským impériom od Baltického po Čierne more a od hraníc Habsburskej monarchie a Poľsko-litovskej únie po Sibír a Aljašku. Po ničivých storočiach a porážke Turkov pri Viedni v roku 1693 si Európa uložila program racionálneho usporiadania správy a jej vojenského zabezpečenia. Na mapu Európy sa dostala okrem severojužnej aj západovýchodná os a s ňou aj ruská otázka. Francúzsky filozof a historik Alain Besançon spojil ruskú moc s teritoriálnym rozširovaním bez pevných hraníc, so zväčšovaním krajiny ako prejavom ruskej mocenskej nadvlády a „umenia lži rovnako starého ako Rusko“.

Symbolom ruských dejín je predstava Ruska ako tretieho Ríma. Johann Gottfried Herder ju doplnil o predstavu skvelej slovanskej budúcnosti. Takto začal vznikať z ruských zdrojov slavianofilský mýtus ako spojenie mýtického slovanského pôvodu s utópiou Slovanstva budúcnosti. Takto vznikla inventing Slavia, vynájdená Slávia, mýtus a konštrukt, ktorý sa stal historickým faktom – ako idea.

3

Pri tvorbe veľkých moderných politických národov hrala v Európe podstatnú úlohu mesianistická viera v svätý národ (holy nation) posväcujúca národ a nacionalizujúca vieru. Spájala sa s ideou vyvoleného národa (the chosen people) a sprevádzala od 16. storočia integráciu veľkých sekularizovaných politických národov európskeho kresťanského Západu. Na prelome 18. a 19. storočia sa začala presadzovať aj pri tvorbe malých stredoeurópskych národov. Šlo v podstate o konštrukciu vynájdených národov ako imaginovaných komunít. V strednej Európe prebiehal tento proces podstatne neskôr ako v Anglicku, Francúzsku či Španielsku, ale základ novomýtických predstáv o národe bol v podstate podobný.

Otcami mýtu všeslovanskej vzájomnosti sa stali Ján Kollár a Pavol Jozef Šafárik. Slovanov si predstavovali ako jeden národ so štyrmi kmeňmi. Mali rusocentristickú predstavu a ich ambíciou bolo úsilie vyrovnať sa iným veľkým európskym národom alebo ich dokonca prekonať. Bola to politická fikcia a kultúrna ilúzia. Kollár však všeslovanskú vzájomnosť nepokladal za politickú, ale kultúrnu ideu. Tak či onak sa v 19. a 20. storočí napokon presadil koncept rozčlenených slovanských národov, a tento vývoj ešte nie je ukončený; pred našimi očami sa práve odohráva krvavé dovŕšenie tvorby moderného ukrajinského politického národa.

Zvláštna je ideová konštrukcia všeslovanského mýtu. Ján Kollár ju postavil na Herderovej predstave vlastností Slovanov a z toho odvodenej predstave Jánosa Horvátha o starom maďarskom národe. Kollár vymeral ako základné vlastnosti Slovanov nábožnosť, pracovitosť, nevinnú veselosť, lásku k svojej reči a znášanlivosť k iným národom. Ako na to poukázala pri Herderovi poľská slovakistka Joanna Goszczyńska a pri Horváthovi maďarský slavista Róbert Szemán Kiss, Kollár vytvoril idealizovaný obraz Slovanov a vynechal všetky negatívne vlastnosti, ktoré okrem pozitívnych pripísal Slovanom Herder a prisúdil starým Maďarom Horváth. Tak vznikol mýtický obraz Slovanov, ktorým sa dnes nadraďujú nad iných Rusi a ku ktorému sa hlásia so sebe vlastnou výlučnosťou nacionalisti všetkých slovanských národov. Legitimizačný mýtus pôvodu Slovanov sa premenil na neomýtus 19. storočia a takto, navyše v skarikovanej podobe, funguje aj dnes. Problémom nie je romantická básnivá sila veľkého zakladateľského mýtického príbehu, ale jeho metamýtická dezinterpretácia.

4

Slovenské národné hnutie 19. storočia vychádzalo po Kollárovi z viacerých rozmanitých, niekedy až protichodných predstáv. Ich stelesnením sú štyri základné koncepty Ľudovíta Štúra. Mladý Štúr sa orientoval v 30. rokoch 19. storočia podľa poľského národného mýtu. Začiatkom 40. rokov spoznal Štúr vo Viedni ruských emisárov a ich slavianofilskú orientáciu. V druhej polovici 40. rokov sa stal Ľudovít Štúr hlavným slovenským predstaviteľom západoeurópskej koncepcie moderného demokratického slovenského národa, ktorá sa stala jeho nosnou vývojovou líniou v 19., 20. a na začiatku 21. storočia. Maďarský slovakista József Demmel vyznačil Štúrovu zásluhu tak, že „väčšina inteligencie so slovenskou materčinou používala jeho literárny jazyk, vznikla samostatná slovenská spoločenská verejnosť, ktorej členov spájal rad zážitkov formovateľných vo vlastné dejiny“.

Po stroskotanej revolúcii 1848 vytvoril Ľudovít Štúr začiatkom 50. rokov apokryfnú, skrytú či latentnú koncepciu slovenského národa ako súčasti Slovanstva a jeho budúcnosti. Slováci – rovnako ako všetci ostatní Slovania okrem Srbov – mali podľa tohto konceptu žiť v jednom štáte, samoderžavnom Rusku, ako diplomatický (úradný) jazyk mali používať ruštinu a prevziať občinný spoločenský systém a pravoslávie.

Slavianofilská koncepcia sa však nestala kľúčovou ruskou imagináciou. Dominantný, eurázijský, imperiálny koncept a jeho internacionalistický pendant sformulovali ruskí a sovietski intelektuáli 20. storočia: syn vynikajúcej poetky Anny Achmatovovej Lev Gumiľov a emigranti, klasik modernej svetovej lingvistiky knieža Nikolaj Sergejevič Trubeckoj a svetový semiotik Roman Jakobson. Príznačne to však sformuloval už v roku 1867 pri príležitosti Všeslovanskej výstavy v Moskve cár Alexander II. v posolstve rakúskemu cisárovi Františkovi Jozefovi I. ako odpoveď na požiadavky českej a slovenskej delegácie. Ubezpečil svojho cisárskeho brata, že sa nemusí ničoho obávať, lebo on sa o jeho slovanských poddaných uchádzať nebude.

5

Spis Slovanstvo a svet budúcnosti napísal Ľudovít Štúr v nemčine. Pri príležitosti moskovskej Všeslovanskej výstavy v roku 1867 ho do ruštiny preložil Vladimír I. Lamanskij. Úplný slovenský preklad však vyšiel až v roku 1993, pripravil ho Svätoslav Bombík a preložil Adam Bžoch. Historicky možno naozaj hovoriť o apokryfnom spise. Ruský Lamanského preklad nebol verejne prístupný. Čítal a recenzoval ho však Svetozár Hurban Vajanský, ktorý sa tak stal najvýznamnejším šíriteľom rusocentrického panslavizmu na Slovensku.

6

Odvrátenou tvárou slavianofilského mýtu a stal proletársky internacionalizmus. Je triednym averzom idey autokratického samoderžavia. Jeho nositeľmi boli medzi dvoma svetovými vojnami slovenskí komunisti, intelektuáli okolo skupiny DAV. Akýmsi návestím sa stala po 2. svetovej vojne úvaha Alexandra Matušku »Ľudovít Štúr« z roku 1946, v ktorej Matuška vyhlásil Štúra za „demokrata v sociálnom a socialistickom zmysle, za Slovana, neobmedzujúceho sa kollárovsky na literárnu vzájomnosť, ale testamentárne vyvoleného za jej politického zvestovateľa“. Skĺbenie komunistickej a slovanskej idey vydržalo potom s rôznymi peripetiami až do roku 1989, hoci fakticky a definitívne ho zlikvidovala okupácia v auguste 1968.

7

Po roku 1989 sa rozhorel spor o Slavín. Slavín je ako pražský Vyšehrad alebo martinský Národný cintorín pietnym národným miestom. Bratislavský Slavín nie je však pietnym slovenským, ale sovietskym miestom, pohrebiskom vojakov Červenej armády. Alexandra Kusá poukázala na jeho zvláštnu rozklenutosť. Je na jednej strane pietnym miestom obete, na druhej strane miestom slávy. Na mieste piety stíši návštevník hlas, na mieste slávy hulákajú nepriatelia slobody a mávajú zástavami ako vojak na špici slavínskeho pylóna aj Ríšskeho snemu. Ten vojak na Slavíne sa tvári ako svätý Michael na rímskom Anjelskom hrade, lenže ten si na rozdiel od slavínskeho vojaka zastrkáva na znak mieru meč do pošvy.

8

Putinov prejav pred začiatkom vojnovej agresie proti Ukrajine bol jedným z historických vrcholov ruského umenia lži. Vojnovú agresiu vyhlásil za mierovú výpravu, masívny vojenský útok za obranu, pokus o likvidáciu Ukrajiny ako štátu za demilitarizáciu a denacifikáciu, vyhladzovacie akcie proti Ukrajincom za bratskú pomoc. Ruských vojnových teroristov označil za mierotvorcov a ukrajinských obrancov za teroristov. Ruský mýtus všeslovanskej vzájomnosti bol rozstrieľaný.

9

Demýtizácia všeslovanskej idey však neznamená koniec slovanskej vzájomnosti ani mýtu. Až nápadne to potvrdila solidarizačná návšteva poľského, českého a slovinského predsedu vlády v obliehanom Kyjive. Nebola to stredoeurópska návšteva ani návšteva predstaviteľov V4, ale cesta predstaviteľov stredoeurópskych slovanských štátov. Prijatie utečencov z Ukrajiny malo podobu slovanskej vzájomnosti. Bývalé komunistické národy neodmietli solidaritu a pomoc, keď sa opierala o vzťah slobodných národov.

Dnešná slovanská vzájomnosť sa zakladá na mýte slobodných slovanských národov a štátov, založenom na patočkovskom pátose utrpenia. Ten je celkom iný ako vyprázdnený, monumentálny ruský pátos. Je preto ako pôvodný mýtus o bitke pri Termopylách mýtom pravdivým. Hovorí totiž, že slobodní ľudia nemusia zvíťaziť vždy, ale majú šancu na víťazstvo – na rozdiel od neslobodných ľudí, ktorí nemajú šancu nikdy.

DENNÍK N 25. apríla 2022