Vo chvíľach bezostyšných čistiek v STVR stojí zato pripomenúť, že šíriteľmi skutočných rozhlasových hodnôt sú vzdelané, odborne i ľudsky vyspelé, mravné osobnosti s vysokým étosom a úctou k poslucháčovi. Napríklad jedným z predchodcov súčasnej generálnej riaditeľky Martiny Flašíkovej bol prozaik Dobroslav Chrobák či teatrológ Vladimír Števko alebo básnik Pavol Horov, riaditeľ košického štúdia. Vedeniu STVR zaiste neuniklo ani meno Ernesta Weidlera, majstra umeleckého dokumentu a špičkového rozhlasového inovátora, moderátora relácií pre mládež aj dospelých.

To je len maličký zlomok osobností, a vďaka ďalším rozhlasovým špičkám môžeme rozhlas v jeho historických vzopätiach vnímať s úctou. Dovolím si usúdiť, že hlasy mnohých rozhlasákov patria k národnému kultúrnemu pokladu a sme hrdí na to, že boli obdobia, keď tieto osobnosti mohli nerušene rásť. Mnohí členovia Asociácie spisovateľov Slovenska v rozhlase pracovali, spolupracujú s ním dodnes, celé desaťročia sa podieľajú na jeho výzore.

Vulgarizácia slovenskej politiky sa dovalila aj na prah verejnoprávnych médií. Dnešné vedenie rozhlasu a televízie nás opäť hlboko znepokojuje, skvelí moderátori a redaktori opäť raz prekážajú politickej moci. Vidíme, ako sa oprášili staré vzorce a tvorivých pracovníkov vyhlásili za nadbytočných. Výnimoční prekážali v čase fašizmu, komunizmu, normalizácie, mečiarizmu a takto rozhlas vinou politických posluhovačov prichádzal o známe hlasy známych osobností v pravidelných intervaloch.

Hazard s hodnotami je doménou totalít. Za najvyššiu hodnotu totiž považujú samy seba – a podľa toho konajú aj ich dnešní nasledovníci. Preto treba pripomenúť, že žiadna moc nenesie v sebe taký étos, aby si mohla kliesniť cestu likvidáciou osobností.

Riaditeľka STVR Martina Flašíková sa verejne vyjadrila, že jej „cieľom je, aby STVR aj v tomto náročnom období zostala stabilnou a dôveryhodnou inštitúciou“. Zopakujme si učivo z histórie a vráťme sa k známej skutočnosti, že dôveryhodnosť sa nebuduje prepúšťaním schopných ľudí, ale ich plnou podporou. Preto citované predsavzatie vnímame len ako propagandistickú nálepku na demoláciu hodnôt. To sa dnes deje pred zrakom Rady STVR aj parlamentného výboru pre kultúru médiá, a niet sa čomu čudovať, ony totiž hodnotám, ktoré nebudovali, jednoducho nerozumejú.

Ako Asociácia spisovateľov Slovenska sa zastávame všetkých tvorivých pracovníkov, a najmä obetí mediálnej čistky. Našu členku Soňu Gyarfášovú pripomíname zvlášť, pretože je jednou z významných osobností nielen dnešného vysielania. Práve ona je súčasťou dlhoročnej kontinuity hodnôt vo vysielaní slovenského rozhlasu. Prepúšťaním takýchto autorít sa generálna riaditeľka spolu s radou postavili chrbtom k dedičstvu, ktoré budovali generácie rozhlasových tvorcov.

Mnohí naši členovia boli svedkami i obeťami politických čistiek už v čase takzvanej normalizácie. Preto aj v ich mene, aj v mene nás, literárnych, a zároveň rozhlasových prispievateľov pripomínam, že personálne čistky opäť raz poškodzujú meno verejnoprávneho média. Na kritické hlasy z viacerých strán sme zaregistrovali posmešnú odpoveď riaditeľky, v ktorej svojim kritikom praje „veľa tvorivých úspechov v ďalšom pôsobení v audiovizuálnom priestore mimo našej inštitúcie“. Pripomeňme, že rozhlas a televízia nie je Flašíkovej inštitúcia. Podľa zákona je STVR „verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje službu verejnosti…“

Slovensko, ako vieme, často zápasilo s nedostatkom osobností, ale zato máme dostatok odporcov vzdelania, vedy, výskumu, umenia, tvorivej slobody a ako dnes vidíme v STVR, aj odporcov skutočných rozhlasových tvorcov. Rozhodne dvíhame hlas proti ďalšej z radu historických čistiek. Upozorňujeme na zodpovednosť za nekompetentné personálne zásahy, na poškodzovanie záujmov verejnoprávneho média a kultúrneho prostredia, a na smutne známe dôsledky, ktoré po takýchto aktoch násilia prichádzajú.

Peter Juščák

Denník N 8. 4. 2026