Cena Janka Jesenského -

Cena Janka Jesenského

Spisovatelia, Janko Jesenský a jeho cena v Levoči

Vždy, keď vchádzam do Levoče, je to akoby ma niekto známy tuho objal. Akoby ma toto mesto už oddávna poznalo a vítalo ako dávno stratenú dcéru.

Keď kráčam hore Novou ulicou smerom k Námestiu majstra Pavla, na ľavej strane pozdravím starý dom, ktorý mi je akýmsi záhadným spôsobom veľmi blízky. Keby som bola bohatá, kúpim si ho, opravím, namaľujem mu okná na svetlomodro a dám do nich ostro červené muškáty. Na dolnom poschodí by som si zriadila malú kaviareň so starými kreslami, knihami a kocúrmi a hore by som mala spálňu s nadýchanými, pásikavými perinami. Počas letných rán cez otvorené okno by ma budil šum mesta a žltý kanárik, čo by sa volal Pinkfloyd.

…spia vo mne potomkovia predkov…

Nuž ale, bohatá nie som a tak kráčam ďalej k mestskej radnici na stretnutie so spisovateľmi. Asociácia slovenských spisovateľov bude po prvý raz udeľovať Cenu Janka Jesenského. Pred radnicou stoja desiatky detí. Čakajú na Mikuláša.

– Mami a príde Mikuláš, alebo Santa? − pýta sa malé dievčatko.

Už som nestihla zistiť, čo jej mama odpovedala, lebo ma zaujal nápis nad vchodom do radnice PULCHRITUDO CIVITATIS CONCORDIA 1894 – OZDOBOU MESTA JE SVORNOSŤ. Nad arkádami sú na fasáde maľby piatich cností. Majú nám pripomínať, aby sme boli striedmi, opatrní, udatní, trpezliví a hlavne spravodliví.

…nerovnaký oheň blčí v rovnakých peciach…

Aj vnútri v radnici steny zdobia maľby a historické omietky z obdobia renesancie až po 19.storočie.

V miestnosti, kde sa už usádza spisovateľská spoločnosť, tiež spod omietky vystupujú nápisy. Akoby presvitali odkazy minulosti cez mnohé vrstvy náterov a naliehavo sa mi aj v dnešných časoch prihovárajú. Lenže moja latinčina je slabá a tak nedokážem dešifrovať odkazy predkov na stenách.

Zato básňam rozumiem. Pod starými nápismi znie nová poézia mojich obľúbených autorov – Eva Luka, Peter a Marián Milčákovci, Janko Litvák, Ľuboš Bendzák, Valer Kupka, Rudolf Jurolek a mnohí ďalší.

…je svet to, čo vidíme? Svetlo a tma dávajú svetu zmysel…

Premýšľam, ktoré z týchto veršov budú raz vystupovať z minulosti ako tie nápisy spod vrstiev omietky. Čo z toho zostane pod nánosmi rokov a čo bude stále mať dosť silný hlas, aby sa prihováralo generáciám po nás.

…Dym z dávnych ohňov už opustil tento priestor, no ďalej prestupuje nerozptýlený, drží sa spolu ako my ako my, keď už tu nie sme, veď kto by za sebou nechával stopu v popole….

Čas je najlepší literárny kritik. Spravodlivý a neúprosný. Ohryzie poéziu až na kosť. Nechá iba podstatu. Možno len pár veršov na stene, ktoré s námahou budú lúštiť naši potomkovia. Aj hlavný ocenený, prvý nositeľ Ceny Janka Jesenského, básnik Peter Milčák, v príhovore spomenul, že cena nezvýši hodnotu jeho diela Podoby milosti. Lebo dielo, to je proces a keď ho raz odovzdá autor čitateľom, stráca nad ním moc a kontrolu, už nič na ňom nezmení.

…tam, kde vietor nedoveje, treba semienko prepašovať vo vrecku…

Zlatú plaketu získala autorská dvojica Marcela Mikulová a Valér Mikula za monografiu Janko Jesenský. Básnik, prozaik, demokrat.

Vo chvíli, keď pán Valér Mikula rozprával o zaujímavom období Jesenského života, kedy tento básnik citu a rozumu svojou vyšportovanou postavou okúzľoval devy vo svojom okolí a rebeloval v ruskom zajatí, zazdalo sa mi, že počujem sirénu. Obzerala som sa okolo seba, ale nikto z okolosediacich divákov neprejavoval znepokojnenie. Myslela som, že som trochu úzkostná pri podozrivých zvukoch, vycvičené ucho z mojich reportážnych ciest na frontovú líniu v Ukrajine mi prepisuje aj bežné zvuky na sirénu. Ale nemýlila som sa. Znel to skutočne tichý alarm. Historická budova levočskej radnice mala nastavené uzavretie priestorov o ôsmej hodine večer, lenže naše spoločenstvo, uchvátené poéziou a literatúrou, prestalo vnímať čas.

No predseda Asociácie slovenských spisovateľov Peter Juščák ešte stihol odovzdať striebornú plaketu Eve Kollárovej za jej veľkú oddanosť a prácu pre literárne spoločenstvo a už sme všetci mierili k východu. Žiadna panika. Len mnou na okamih prebehol pocit vďaky za to, že sa takto môžeme stretnúť pri poézii a pri zvuku poplašného systému pokojne dokončiť podujatie a s úsmevmi odísť na večeru do blízkej reštaurácie. Viem, aké to je, keď sú sirény naozaj varovaním pred raketami a ani len nedoznejú a ľudia utekajú v panike do pivníc a krytov. Máme šťastie, že ani nepremýšľame, že to je naše šťastie. Mier je pre nás samozrejmosť. Vďakabohu.

…Poučený kráča rýchlejšie, vzdialenosť je kratšia, cieľ sa dosahuje v stanovenom čase a všetko, všetko je v čiarach zreteľné. Len vďaka nehybnému horizontu pred sebou môžeme kráčať stále ďalej a…

Vyšli sme z budovy historickej radnice v Levoči. Zostali v nej uzamknuté slová. Tie, vynárajúce sa spod vrstiev omietky, aj tie, vyslovené básnikmi len pred chvíľou. Všetky sa naraz vo mne ešte chvejú a miešajú s melódiami starej minery, nástroja, ktorý rozozvučal Michal Smetanka. A možno si aj staré múry radnice nostalgicky povzdychli, lebo minera znela pod ich klenbami po prvý raz práve tu, v Levoči.

Celý večer sa vo mne zahniezďoval ako hrejivý, príjemný pocit. Možno, že mnohé slová, verše časom vyblednú, iba pár z nich uviazne na stenách, ako pripomienka krásy predkov. Ale ja sa nebojím. Rozdelím si tento okamih na malé sústa a budem ho po kúskoch užívať ako liek, klásť si ho pod jazyk vždy, keď sa mi srdce zastaví bolesťou, alebo krásou.

…prvé sa musia zjaviť biele kvety…nič nemôže predstihnúť čistotu…

A ktovie. Možno raz budem bohatá, kúpim si dom na Novej ulici v Levoči a jeho steny popíšem veršami básnikov, na ktorých sa nedá zabudnúť.

(v texte sú použité v prvej časti úryvky z textov Mariána Milčáka, zachytené počas prednesu a v druhej časti úryvky z ocenenej knihy Podoby milosti od Petra Milčáka)

Zuzana Cascino

6. decembra 2025